Eswatini

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Svazijsko)
Eswatinské kráľovstvo
Vlajka Štátny znak
Vlajka Znak
Národné motto:
Siyinqaba
(Sme pevnosť)
Štátna hymna:
Nkulunkulu Mnikati wetibusiso temaSwati
(Ó pane náš Boh, darca požehnaní Svazijčanom)
Miestny názov  
 • dlhý Kingdom of Eswatini (angl.)
Umbuso weSwatini (sv.)
 • krátky Swaziland (angl.)
Swatini (sv.)
Hlavné mesto Mbabane
(sídlo kráľa a legislatívy: Lobamba)
26°19′ j.š. 31°8′ v.d.
Najväčšie mesto Mbabane
Úradné jazyky angličtina, svazijčina


Štátne zriadenie
Kráľ
Predseda vlády 		Unitárna absolutistická monarchia
Mswati III.
Russell Dlamini
Vznik 6. september 1968
Susedia Južná Afrika, Mozambik
Rozloha
 • celková
 • voda (%) 		 
17 364 km² (153.)  
160 km² (0,9 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2023)
 • sčítanie (2017)
 • hustota (2023) 		 
1 236 126 (155.)
1 093 238
66,8/km² (135.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS) 		2023
4, 648 mil. $ (168.)
3 995 $ (122.)
Index ľudského rozvoja (2022) 0,610 (142.) – stredný
Mena lilangeni (SZL)
Časové pásmo
 • Letný čas 		SAST (UTC+2)
bez zmeny (UTC+2)
Medzinárodný kód SWZ / SZ
Medzinárodná poznávacia značka SD
Internetová doména .sz
Smerové telefónne číslo +264

Súradnice: 26°29′00″J 31°26′00″V / 26,483333°J 31,433333°V / -26.483333; 31.433333

Eswatini (svazijsky: eSwatini), dlhý tvar Eswatinské kráľovstvo, známy aj pod svojím bývalým oficiálnym názvom Svazijsko (dlhý tvar Svazijské kráľovstvo),[1][2] je vnútrozemský štát v južnej Afrike. Na severovýchode hraničí s Mozambikom a na severe, západe, juhu a juhovýchode s Južnou Afrikou. Eswatini, ktorého dĺžka od severu na juh nepresahuje 200 km a od východu na západ 130 km, je jednou z najmenších krajín Afriky; napriek tomu je jeho podnebie a topografia rozmanitá, od chladnej a hornatej vysočiny až po horúcu a suchú nížinu.

Obyvateľstvo tvoria najmä etnickí Svazijci. Prevládajúcim jazykom je svazijčina (v rodnom jazyku siSwati). Svazijci založili svoje kráľovstvo v polovici 18. storočia pod vládou Ngwaneho III.[3] Krajina a Svazijci majú svoje meno po Mswatim II., kráľovi z 19. storočia, za ktorého vlády sa krajina rozšírila a zjednotila; jej hranice boli vytýčené v roku 1881 uprostred bojov o Afriku.[4] Po druhej búrskej vojne bolo kráľovstvo pod názvom Svazijsko od roku 1903 územím britského vrchného komisariátu až do získania úplnej nezávislosti 6. septembra 1968.[5] V apríli 2018 bol oficiálny názov zmenený zo Svazijského kráľovstva na Eswatinské kráľovstvo, čo odráža názov bežne používaný vo svazijčine.[6][2]

Eswatini je rozvojová krajina a je zaradená do kategórie ekonomík s nižším stredným príjmom. Ako člen Juhoafrickej colnej únie a Spoločného trhu pre východnú a južnú Afriku je jej hlavným miestnym obchodným partnerom Juhoafrická republika; s cieľom zabezpečiť hospodársku stabilitu je eswatinská mena lilangeni naviazaná na juhoafrický rand. Hlavnými zahraničnými obchodnými partnermi Eswatini sú Spojené štáty[7] a Európska únia.[8] Väčšinu zamestnanosti v krajine zabezpečuje poľnohospodársky a výrobný sektor. Eswatini je členom Juhoafrického rozvojového spoločenstva, Africkej únie, Spoločenstva národov a Organizácie Spojených národov.

Vláda je absolutistickou monarchiou, poslednou svojho druhu v Afrike,[9] a od roku 1986 jej vládne kráľ Mswati III.[10] Každých päť rokov sa konajú voľby, v ktorých sa určuje väčšina v Snemovni reprezentantov a Senáte, avšak politické strany majú zakázané kandidovať.[11] Ústava bola prijatá v roku 2005. Umhlanga, trstinový tanec, ktorý sa koná v auguste/septembri,[12] a incwala, kráľovský tanec, ktorý sa koná v decembri/januári, sú najdôležitejšími udalosťami v krajine.[13] Svazijské obyvateľstvo čelí veľkým zdravotným problémom: HIV/AIDS a (v menšej miere) tuberkulóza sú veľmi rozšírené.[14] Dvadsaťosem percent dospelej populácie je HIV pozitívnych.[15] Od roku 2018 má Eswatini 12. najnižšiu priemernú dĺžku života na svete, a to 58 rokov.[16] Obyvateľstvo Eswatini je mladé. Podľa údajov z roku 2018 tvoria ľudia vo veku 14 rokov alebo mladší 35 % obyvateľstva krajiny a priemerný vek je 22 rokov.[17]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Boli nájdené artefakty, ktoré poukazujú na ľudskú činnosť z mladšej doby kamennej, približne spred 200 000 rokov. V celej krajine sa nachádzajú praveké skalné maľby spred približne 27 000 rokov až po 19. storočie.[18]

Najstaršími známymi obyvateľmi tohto regiónu boli lovci a zberači Khoisanovia. Počas veľkej migrácie Bantuov ich z veľkej časti nahradili Nguniovia. Tieto národy pochádzali z oblasti Veľkých jazier vo východnej a strednej Afrike. Dôkazy o poľnohospodárstve a používaní železa pochádzajú približne zo 4. storočia. Ľudia hovoriaci jazykmi predkov súčasných jazykov Sotho a Nguni sa začali usadzovať najneskôr v 11. storočí.

Svazijskí osadníci (18. a 19. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Svazijskí osadníci, vtedy známi ako Ngwane (alebo bakaNgwane), sa pred vstupom do Eswatini usadili na brehoch rieky Pongola. Predtým sa usadili v oblasti rieky Tembe neďaleko dnešného Maputa v Mozambiku. Pokračujúci konflikt s národom Ndwandwe ich posunul ďalej na sever, pričom Ngwane III. založil svoje hlavné mesto v Shiselweni na úpätí kopcov Mhlosheni. Za vlády Sobhuza I. si Ngwane založil hlavné mesto v Zombodze v srdci dnešného Eswatini. Pritom si podmanili a začlenili do krajiny dávno usadené klany, ktoré Svazijci poznali ako Emakhandzambili (tí, čo sa nachádzajú pred nimi).

Názov Eswatini je odvodený od mena neskoršieho kráľa Mswatiho II. KaNgwane, pomenovaný po Ngwanem III., je alternatívnym názvom Eswatini, ktorého kráľovským menom zostáva Nkhosi Dlamini. Nkhosi doslova znamená „kráľ“. Mswati II. bol najväčším z bojujúcich kráľov Eswatini a výrazne rozšíril územie krajiny na dvojnásobok jej súčasnej rozlohy. Klany Emakhandzambili boli spočiatku začlenené do kráľovstva so širokou autonómiou, často vrátane udelenia osobitného rituálneho a politického postavenia. Rozsah ich autonómie však drasticky obmedzil Mswati, ktorý v 50. rokoch 19. storočia niektoré z nich napadol a podmanil si ich. Svojou mocou Mswati výrazne obmedzil vplyv Emakhandzambili a zároveň začlenil do svojho kráľovstva viac ľudí buď dobytím, alebo poskytnutím útočiska. Títo neskorší príchodcovia sa stali pre Svazijcov známymi ako Emafikamuva.

Autonómiu svazijského národa ovplyvnila britská a holandská vláda v južnej Afrike v 19. a na začiatku 20. storočia. V roku 1881 podpísala britská vláda dohovor, ktorým uznala nezávislosť Svazijska, napriek tomu, že v tom čase prebiehali boje o Afriku. Táto nezávislosť bola uznaná aj v Londýnskom dohovore z roku 1884.[19]

Kráľ Mbandzeni vytvoril zložitú štruktúru vlastníctva pôdy udelením mnohých koncesií Európanom. Počas týchto koncesií dostali niektorí starší náčelníci kráľa, ako napríklad náčelník Ntengu Mbokane, povolenie presťahovať sa na farmy smerom k regiónu Lubombo, do dnešného mesta Nsoko. Iní, ako napríklad Mshiza Maseko, sa presťahovali na farmy smerom k rieke Komati v mieste zvanom eLuvalweni. Koncesie zahŕňali dotácie a nájomné zmluvy na poľnohospodárstvo a pastviny. V roku 1890, po smrti Mbandzeniho, bol na základe svazijského dohovoru zriadený hlavný súd, ktorý rozhodoval spory o sporných právach na pôdu a nerastné suroviny a iné koncesie.[20]

Svazijsko získalo v roku 1890 triumvirálnu správu, ktorá zastupovala Britov, holandskú republiku a Svazijcov. V roku 1894 sa Svazijsko na základe dohovoru dostalo pod Juhoafrickú republiku ako protektorát. Ten pokračoval pod vládou Ngwaneho V. až do vypuknutia druhej búrskej vojny v októbri 1899.[21]

Kráľ Ngwane V. zomrel v decembri 1899 počas incwalu po vypuknutí druhej búrskej vojny. Jeho nástupca Sobhuza II. mal štyri mesiace. Svazijsko bolo do vojny zapojené nepriamo, pričom v krajine do roku 1902 dochádzalo k rôznym potýčkam medzi Britmi a Búrmi.

Britská nepriama vláda nad Svazijskom (1906 – 1968)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1903, po britskom víťazstve v druhej búrskej vojne, sa Svazijsko stalo jedným z britských „území Vysokej komisie“, ďalšími boli Basutoland (dnes Lesotho) a Bechuanaland, hoci protektorát nebol zriadený, pretože so svazijskou kráľovnou regentkou Labotsibeni Mdluli sa nedohodli na podmienkach.

Vyhlásenie o správe Svazijska z roku 1904 ustanovilo komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmať všetky koncesie a určiť ich hranice. Táto práca bola ukončená v roku 1907 a vo vyhlásení o rozdelení koncesií Svazijska sa ustanovilo, že sa vymenuje komisár pre rozdelenie koncesií, ktorý vyčlení oblasti na výhradné používanie a obsadenie Svazijčanmi. Komisár mal právomoc vyvlastniť až jednu tretinu každej koncesie bez náhrady, ale ak by sa zabrala viac ako jedna tretina, bolo by potrebné zaplatiť. Nakoniec v roku 1910 svoju prácu dokončil a vyčlenil pre Svazijcov 1 639 687 akrov, čo predstavovalo približne 38 % rozlohy Svazijska. Kráľovná regentka potom vyzvala Svazijcov, aby išli pracovať do Transvaalu a zarobili si peniaze na kúpu ďalšej pôdy od Európanov.[20]

Veľká časť počiatočnej správy územia (napríklad poštové služby) sa vykonávala z Južnej Afriky až do roku 1906, keď bola kolónii Transvaal udelená samospráva. Britský vrchný komisár mal niektoré funkcie guvernéra, ale Svazijci mali samosprávu vo svojich rezerváciách a územie sa nepovažovalo za britské vlastníctvo. Sobhuza bol oficiálne korunovaný za kráľa v decembri 1921 po regentstve Labotsibeniho, po ktorom v roku 1922 viedol neúspešnú deputáciu k Súdnemu výboru Tajnej rady Spojeného kráľovstva v Londýne v súvislosti s otázkou územia.[22]

V období medzi rokmi 1923 a 1963 Sobhuza II. založil Svazijskú obchodnú amadódu, ktorá mala udeľovať licencie malým podnikom vo svazijských rezerváciách, a tiež založil Svazijskú národnú školu, aby čelil dominancii misií v oblasti vzdelávania. Jeho postavenie časom rástlo a svazijské kráľovské vedenie úspešne odolávalo slabnúcej moci britskej správy a možnosti začlenenia Svazijska do Juhoafrickej únie.

Ústavu nezávislého Svazijska vyhlásila Veľká Británia v novembri 1963, podľa ktorej boli zriadené zákonodarné a výkonné rady. Proti tomuto vývoju sa postavila kráľovská Svazijská národná rada (Liqoqo). Napriek tomuto odporu sa uskutočnili voľby a 9. septembra 1964 bola ustanovená prvá legislatívna rada Svazijska.[23] Do roku 1964 sa rozloha krajiny vyhradená pre Svazijcov zvýšila na 56 %. Veľká Británia prijala zmeny pôvodnej ústavy, ktoré navrhla Legislatívna rada, a bola vypracovaná nová ústava, v ktorej sa ustanovila Snemovňa a Senát. Voľby podľa tejto ústavy sa konali v roku 1967.[24] Po voľbách v roku 1967 bolo Svazijsko chráneným štátom až do znovuzískania nezávislosti v roku 1968.

Nezávislosť (1968 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách v roku 1972 kráľ Sobhuza II. pozastavil platnosť svazijskej ústavy a následne vládol krajine dekrétom až do svojej smrti v roku 1982. V tom čase bol Sobhuza II. kráľom Svazijska takmer 83 rokov, čím sa stal najdlhšie vládnucim monarchom v histórii.[25] Po jeho smrti nastalo regentstvo, pričom hlavou štátu bola kráľovná regentka Dzeliwe Shongwe až do roku 1984, keď ju Liqoqo odvolalo a nahradila ju kráľovná matka Ntfombi Tfwala.[25] Mswati III., syn Ntfombi, bol v roku 1986 korunovaný za kráľa a ngwenyamu Svazijska.[26]

Pokus o pripojenie susedných častí Južnej Afriky, presnejšie časti zuluskej domoviny KwaZulu a časti svazijskej domoviny KaNgwane, k Svazijsku v roku 1982 sa nikdy neuskutočnil.[27][28] Tým by sa Svazijsku, ktoré nemá prístup k pevnine, zabezpečil prístup k moru. O dohode rokovali vlády Juhoafrickej republiky a Svazijska, ale stretla sa s odporom obyvateľstva na území, na ktoré sa mala previesť. Územie si nárokoval Sobhuza II. ako súčasť tradičnej ríše svazijských monarchov a juhoafrická vláda dúfala, že túto oblasť využije ako nárazníkovú zónu proti prenikaniu partizánov z Mozambiku. (Juhoafrická vláda reagovala na neúspech presunu dočasným pozastavením autonómie KaNgwane).[29][30]

V 90. rokoch 20. storočia vzrástol počet študentských a robotníckych protestov, ktoré kráľa vyzývali na zavedenie reforiem.[31] Tak sa začal pokrok smerom k ústavným reformám, ktorý vyvrcholil zavedením súčasnej svazijskej ústavy v roku 2005. Stalo sa tak napriek námietkam politických aktivistov. Súčasná ústava sa jasne nezaoberá postavením politických strán.[32] Prvé voľby podľa tejto ústavy sa uskutočnili v roku 2008. Poslanci parlamentu (MP) boli volení v 55 volebných obvodoch (známych aj ako tinkhundla). Títo poslanci mali päťročné funkčné obdobie, ktoré sa skončilo v roku 2013.[33] V roku 2011 Svazijsko postihla hospodárska kríza, ktorá bola spôsobená znížením príjmov Juhoafrickej colnej únie (SACU). To spôsobilo, že vláda požiadala susednú Juhoafrickú republiku o pôžičku. Tá však nesúhlasila s podmienkami pôžičky, ktoré zahŕňali politické reformy.

V tomto období sa zvýšil tlak na svazijskú vládu, aby uskutočnila ďalšie reformy. Verejné protesty občianskych organizácií a odborových zväzov sa stali čoraz častejšími. Od roku 2012 zlepšovanie príjmov SACU zmiernilo fiškálny tlak na svazijskú vládu. V roku 2013 bol zvolený nový parlament, druhý od vyhlásenia ústavy. Kráľ potom po tretí raz opätovne vymenoval Sibusisa Dlaminiho za predsedu vlády.[34]

Dňa 19. apríla 2018 Mswati III. oznámil, že Svazijské kráľovstvo bolo premenované na Eswatinske kráľovstvo, čo odráža existujúci názov štátu eSwatini, pri príležitosti 50. výročia nezávislosti Svazijska. Názov Eswatini znamená vo svazijskom jazyku „krajina Svazijcov“ a čiastočne mal zabrániť zámene s podobne pomenovaným Švajčiarskom.[1][2]

Zamestnanci v Eswatini začali v septembri 2018 protivládne protesty proti nízkym platom. Vstúpili do trojdňového štrajku, ktorý zorganizoval Kongres odborových zväzov Eswatini a ktorý viedol k rozsiahlym nepokojom. V júni 2021 vypukli v celej krajine prodemokratické protesty, ktoré vyvolali nepokoje, rabovanie a pouličné potýčky s políciou a vojakmi. Tieto občianske nepokoje sa začali ako dôsledok dlhoročného hnevu voči nedostatku zmysluplných reforiem, ktoré by Eswatini posunuli smerom k demokracii, ako aj údajného zákazu vlády podávať petície. Protestujúci podpálili mnohé budovy, ktoré údajne súvisia s kráľom Mswatim III., a polícia údajne napadla a zatkla politických oponentov. Denník The New York Times označil nepokoje v tejto vnútrozemskej krajine za „najvýbušnejšie občianske nepokoje za 53 rokov jej nezávislosti“.[35] Štátne bezpečnostné sily zabili najmenej 20 ľudí a desiatky ďalších zranili a zadržali. Vláda odstavila internet (so súhlasom mobilných operátorov MTN a Eswatini Mobile), čo sťažilo prístup k spoľahlivým správam z krajiny. Z krajiny údajne ušiel aj kráľ, hoci vládni predstavitelia tieto tvrdenia spochybnili a zároveň vyzvali na ukončenie protestov.[36][37][38]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Topografická mapa Eswatini

Malé vnútrozemské Eswatinské kráľovstvo s rozlohou 17 364 km² sa nachádza približne na 26°30' j. z. š. a 31°30' v. z. d.[39] a na severe, západe a juhu hraničí s Južnou Afrikou a na východe s Mozambikom. Pozdĺž východnej hranice s Mozambikom sa tiahne pohorie Lebombo, horský hrebeň s nadmorskou výškou približne 600 m. Pohorie je rozčlenené kaňonmi troch riek: Ngwavuma, Usutu a Mbuluzi. Západná hranica s priemernou nadmorskou výškou 1 200 metrov leží na okraji zrázu.

Eswatini je rozdelené na štyri geografické regióny. Tieto regióny sa rozprestierajú od severu na juh a sú určené podľa nadmorskej výšky. Hlavné mesto Mbabane sa nachádza v oblasti Highveld.[40] Middleveld, ktorý leží v priemernej výške 700 m n. m., je najhustejšie osídlenou oblasťou Eswatini s nižšími zrážkami ako v horách. Manzini, hlavné obchodné a priemyselné mesto, sa nachádza v Middlevelde. Lowveld s nadmorskou výškou približne 250 m je menej osídlený ako ostatné oblasti a predstavuje typickú africkú bušovú krajinu s tŕnistými stromami a trávnatými plochami. Eswatini obsahuje tri ekosystémy: Maputalandská mozaika pobrežných lesov, Zambezianské a mopanové lesy a Drakensbergské horské lúky. Krajina mala v roku 2018 priemerné skóre indexu integrity lesnej krajiny 4,21/10, čo ju radí na 142. miesto na svete zo 172 krajín.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Krajina v Eswatini

Eswatini sa delí na štyri klimatické oblasti: Highveld, Middleveld, Lowveld a Lubombo. Všeobecne platí, že prší najmä v letných mesiacoch (december až marec), často vo forme búrok.[41] Zima je obdobím sucha. Ročný úhrn zrážok je najvyšší na Highvelde na západe, a to 1 000 až 2 000 mm. Čím ďalej na východ, tým menej zrážok, pričom v oblasti Lowveld spadne ročne 500 až 900 mm. Rozdiely v teplotách súvisia aj s nadmorskou výškou jednotlivých regiónov. Teplota v Highvelde je mierna a zriedkavo nepríjemne horúca, zatiaľ čo v Lowvelde sa v lete môžu vyskytovať teploty okolo 40 °C.[42]

Priemerné teploty v Mbabane podľa ročného obdobia:

Jar september - október 18 °C
Leto november - marec 20 °C
Jeseň apríl - máj 17 °C
Zima jún - august 13 °C

Vláda Eswatini vyjadrila obavy, že zmena klímy zhoršuje existujúce sociálne problémy, ako je chudoba, vysoký výskyt HIV a potravinová neistota, a drasticky obmedzí schopnosť krajiny rozvíjať sa v súlade s Víziou 2022.[43] Z hospodárskeho hľadiska už zmena klímy negatívne ovplyvnila Eswatini. Napríklad sucho v rokoch 2015 - 2016 znížilo vývoz produkcie cukru a koncentrátu nealkoholických nápojov (najväčší hospodársky vývoz Eswatini). Mnohé z hlavných vývozných tovarov Eswatini sú poľnohospodárske suroviny, a preto sú zraniteľné voči meniacej sa klíme.[44]

Biodiverzita a ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]

Grewia villosa

V Eswatini sa nachádza množstvo formálnych a neformálnych chránených území, ktoré chránia bohatú biologickú rozmanitosť krajiny. Tieto oblasti tvoria približne 5 % rozlohy krajiny. V Eswatini žije viac ako 820 druhov stavovcov a viac ako 2400 druhov rastlín s mnohými endemickými druhmi. Táto rozmanitosť naznačuje, že Eswatini má celosvetový význam pre ochranu biodiverzity. Hlavnými hrozbami pre biodiverzitu sú degradácia pôdy a jej premena na iné spôsoby využívania vrátane plantážového poľnohospodárstva (legálneho aj nelegálneho), klčovania krovín, šírenia cudzích a inváznych rastlín a neudržateľného zberu zdrojov; zjavná je veľká fragmentácia pôdy.

Eswatini je signatárom Dohovoru o biologickej diverzite, Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi (CITES) a Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy. Za riadenie národnej biodiverzity sú zodpovedné tri hlavné ministerstvá: Eswatini National Trust Commission, Eswatini Environment Authority a Ministerstvo poľnohospodárstva a družstiev. Okrem toho má súkromný subjekt Big Game Parks za úlohu spravovať zákon o zveri, ktorý kontroluje voľne žijúce zvieratá a CITES.

V krajine sa nachádza 6 formálnych a viac ako 10 neformálnych chránených oblastí. Medzi formálne vyhlásené oblasti patria: Malolotja Nature Reserve, Mantenga Nature Reserve, Mlawula Nature Reserve, Mlilwane Wildlife Sanctuary, Mkhaya Game Reserve a Hlane Royal National Park. Okrem nich existuje mnoho súkromných a komunitných prírodných rezervácií, ako aj niektoré so zmiešanou štruktúrou správy. Medzi ne patria napr: Dombeya Game Reserve, Mbuluzi Game Reserve, Shewula Nature Reserve, Phophonyane Falls Nature Reserve, Royal Jozini, IYSIS (Inyoni Yami), Ngwempisi Wilderness, Sibebe a ďalšie. Existujú aj ďalšie subjekty, ktoré vykonávajú sekundárnu alebo terciárnu ochranu prírody, ako aj dve rezervácie: Mhlosinga Conservancy a Lubombo Conservancy. Medzi ďalšie patria: Natural History Society of Eswatini a Eswatini Game Ranchers Association.

V rokoch 2014 až 2021 sa Eswatini zúčastnilo na projekte „Posilnenie národného systému chránených území“ (SNPAS). Tento projekt sa snažil posilniť výsledky ochrany prírody a národnú stopu ochrany biodiverzity v celej krajine.[45] V snahe rozšíriť spektrum oblastí oprávnených na podporu ochrany prírody (ktoré praktizujú bona-fide manažment ochrany prírody) zriadil Rozvojový program OSN (UNDP) v roku 2018 novú kategóriu pre neformálne, resp. negazetizované chránené územia. Tie sa teraz nazývajú OECM (Other Effective Conservation Measures), teda iné účinné ochranné opatrenia. Projekt SNPAS prijal túto terminológiu OECM a v roku 2021 začal certifikovať neformálne chránené územia v Eswatini.[46]

V Eswatini je známych 507 druhov vtákov vrátane 11 celosvetovo ohrozených druhov a štyroch introdukovaných druhov a 107 druhov cicavcov, ktoré sú v Eswatini pôvodné.[47]

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Svazijsko sa delí na štyri provincie:

  1. Hhohho
  2. Lubombo
  3. Manzini
  4. Shiselweni

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

V čele krajiny stojí kráľ. Od roku 1986 to je Mswati III., ktorý nahradil svojho predchodcu Sobhuzu II. Keď sa v roku 1986 stal kráľom Mswati III., ležala pred ním krajina rozdelená medzi belošskú menšinu, ktorá si chcela podržať nadvládu, a černošskú väčšinu, ktorá chcela rozšíriť svoje práva. Budúcnosť Svazijska značne ovplyvnia historické zmeny odohrávajúce sa za hranicami Juhoafrickej republiky, ktorej ľud si roku 1994 zvolil svojho prvého černošského prezidenta Nelsona Mandelu. Napriek tomu že oficiálne existuje senát o počte 30 členov, Svazijsko je absolutistickou diarchiou, kde spoločnými hlavami štátu sú podľa tradície kráľ a jeho matka.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Svazijsko je rozvojový štát s prevahou poľnohospodárstva. Z nerastných surovín sa ťaží čierne uhlie, nasledujú diamanty, železná ruda, zlato, cín a azbest. Význam má výroba cukru a produkcia dreva. Pestuje sa cukrová trstina, tabak, kukurica, ryža, bavlna a citrusy. Chová sa hovädzí dobytok, kozy a hydina. Veľká časť Svazijčanov pracuje v zlatonosných baniach za hranicami v Juhoafrickej republike.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa štatistiky z roku 2015 je náboženská príslušnosť v Svazijsku nasledovná: kresťania 90 % (africkí sionisti – synkretizmus kresťanstva a tradičného kultu predkov – 40 %, rímskokatolícki 20 %, ostatní 30 % – anglikáni, metodisti, Cirkev Ježiša Krista, Jehovovi svedkovia), moslimovia 2 %, ostatné 8 % (Baha'i, budhisti, hinduisti, tradičné viery, židia).[48] Africký sionizmus má vo Svazijsku veľký vplyv, pretože spája tradičné svazijské náboženstvo (viera v boha Mvelincantiho,[49] kult predkov, obetovanie duchom) s masovo rozšíreným kresťanstvom a zaisťuje tak kultúrno-náboženskú kontinuitu.[50]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eswatini na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Swaziland king renames country 'the Kingdom of eSwatini' [online]. 2018-04-19, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b c Times Of Swaziland [online]. www.times.co.sz, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  3. ↑ BONNER, P. L.. Kings, Commoners, and Concessionaires: The Evolution and Dissolution of the Nineteenth-century Swazi State. [s.l.] : Cambridge University Press, 1983. Google-Books-ID: TcpBAAAAYAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-86975-150-3. S. 9-27. (po anglicky)
  4. ↑ KUPER, Hilda. The Swazi: A South African Kingdom. [s.l.] : Holt, Rinehart, and Winston, 1986. Google-Books-ID: 2TlNAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-03-070239-6. S. 9-10. (po anglicky)
  5. ↑ GILLIS, D. Hugh. The Kingdom of Swaziland: Studies in Political History. Westport, Conn. : Praeger, 1999-03-30. Dostupné online. ISBN 978-0-313-30670-9. (English)
  6. ↑ Swaziland facts and guide as the country renamed the Kingdom of eSwatini | How Dare She [online]. web.archive.org, 2021-05-11, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  7. ↑ Swaziland | Office of the United States Trade Representative [online]. web.archive.org, 2014-07-20, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  8. ↑ Swaziland [online]. web.archive.org, 2014-10-10, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  9. ↑ STAFF. Armed forces open fire in crackdown on anti-monarchy protests in Eswatini. The Guardian, 2021-06-29. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  10. ↑ Swaziland: Africa's last absolute monarchy – DW – 07/14/2014 [online]. dw.com, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ ELIGON, John; SILVA, Joao. The Father, the Son and the Fight Over Their King. The New York Times, 2024-02-17. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  12. ↑ Swaziland National Trust Commission - Cultural Resources - The Umhlanga or Reed Dance [online]. web.archive.org, 2009-08-28, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  13. ↑ Swaziland National Trust Commission - Cultural Resources - Swazi Culture - The Incwala or Kingship Ceremony [online]. web.archive.org, 2013-10-30, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  14. ↑ Swaziland: Dual HIV and Tuberculosis Epidemic Demands Urgent Action | Doctors Without Borders [online]. web.archive.org, 2013-11-12, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  15. ↑ Eswatini [online]. www.unaids.org, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. ↑ Why is Swaziland’s king renaming his country?. The Economist. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0013-0613.
  17. ↑ Swaziland Demographics Profile 2018 [online]. www.indexmundi.com, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ Eswatini (formerly Swaziland) | South African History Online [online]. www.sahistory.org.za, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  19. ↑ Country Facts | eSwatini [online]. www.un.int, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  20. ↑ a b OFFICE, Great Britain Colonial. Swaziland: report for the year. [s.l.] : H.M. Stationery Office, 1962. Google-Books-ID: V50KAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ Why King Mswati III Is Changing Swaziland's Name [online]. HuffPost UK, 2018-04-20, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. ↑ VAIL, Leroy. The Creation of Tribalism in Southern Africa. [s.l.] : University of California Press, 1991-01-07. Google-Books-ID: X4VmAWdXPD0C. Dostupné online. ISBN 978-0-520-07420-0. (po anglicky)
  23. ↑ eSwatini profile. BBC News, 2011-07-09. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. (po anglicky)
  24. ↑ eSwatini profile. BBC News, 2011-07-09. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. (po anglicky)
  25. ↑ a b Swazi King ready to rule -- after exams. Christian Science Monitor. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0882-7729.
  26. ↑ Mswati III, the new teenage king of Swaziland, vowed... - UPI Archives [online]. UPI, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ SENFTLEBEN, Wolfgang. Swaziland's Proposed Land Deal with South Africa - The Case of Ingwavuma and Kangwane. Verfassung und Recht in Übersee / Law and Politics in Africa, Asia and Latin America, 1984, roč. 17, čís. 4, s. 493–501. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0506-7286.
  28. ↑ GRIFFITHS, Ieuan Ll.; FUNNELL, D. C.. The Abortive Swazi Land Deal. African Affairs, 1991, roč. 90, čís. 358, s. 51–64. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. ISSN 0001-9909.
  29. ↑ AUSTIN, Dennis. South Africa, 1984. [s.l.] : Routledge & K. Paul, 1985-01-01. Google-Books-ID: D_0NAAAAQAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-7102-0620-6. S. 54. (po anglicky)
  30. ↑ The Creation of Tribalism in Southern Africa [online]. publishing.cdlib.org, [cit. 2024-05-22]. S. 310-316. Dostupné online.
  31. ↑ Swaziland: Doubt over legality of protests keep Swazis at bay, for now - Eswatini | ReliefWeb [online]. reliefweb.int, 2005-12-16, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ Swaziland : Constitution and politics | The Commonwealth [online]. web.archive.org, 2017-11-07, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  33. ↑ Swaziland : Constitution and politics | The Commonwealth [online]. web.archive.org, 2017-11-07, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  34. ↑ King re-appoints Dr. B.S. Dlamini as Prime Minister [online]. web.archive.org, 2013-10-29, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  35. ↑ Africa’s Last Absolute Monarchy Convulsed by Mass Protests - The New York Times | Ghostarchive [online]. ghostarchive.org, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  36. ↑ King Maswati not fled Eswatini's violent protests - PM [online]. 2021-06-29, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ MASUKU, Lunga. Anti-monarchy protests in African kingdom eSwatini turn violent. Reuters, 2021-06-29. Dostupné online [cit. 2024-05-22]. (po anglicky)
  38. ↑ Q&A: What’s driving the protests in Eswatini? [online]. 2021-07-01, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  39. ↑ Eswatini Maps & Facts [online]. WorldAtlas, 2023-12-26, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ Mbabane history | Mbabane general information [online]. www.swazilandhappenings.co.za, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  41. ↑ Swaziland Holidays - Trekking, Walking & Hiking Tours 2024/25 [online]. Mountain Kingdoms, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ https://www.worldtravelguide.net/guides/africa/eswatini/ [online]. [Cit. 2024-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ↑ unfccc.int, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  44. ↑ unfccc.int, [cit. 2024-05-22]. Dostupné online.
  45. ↑ Biodiversity and Ecosystems Conservation Framework for Eswatini Launched [online]. UNDP, [cit. 2024-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  46. ↑ Strengthening the National Protected Areas System of Swaziland – UNDP Open Planet [online]. [Cit. 2024-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  47. ↑ Conservation efforts bring cautious hope for African rhinos - IUCN Red List | IUCN [online]. www.iucn.org, 2020-03-19, [cit. 2024-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ Eswatini. [s.l.] : Central Intelligence Agency, 2022-09-23. Dostupné online. (po anglicky)
  49. ↑ CHIDESTER, David. African Traditional Religion in South Africa. 1. vyd. Johanesburg : ABC-CLIO, 1997. ISBN 9780313032257. S. 384.
  50. ↑ HAVELKA, Ondřej. Svazijsko. In: Východní Afrikou. 1. vyd. Praha : Akbar, 2016. ISBN 978-80-906325-0-9. S. 43-56.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eswatini

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eswatini&oldid=7855329“