Konštantín VIII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Konštantín VIII.
byzantský cisár
Konštantín VIII.
Panovanie
Dynastiamacedónska dynastia
Panovanie962/1025 – 1028
Korunovácia962
PredchodcaBazil II.
NástupcaRoman III.
Biografické údaje
Narodenie960
Konštantínopol
Úmrtie12. november 1028
Rodina
Manželka
Helena, dcéra mešťana Alypia
Potomstvo
dcéry Eudokia, Zóé a Teodora
OtecRoman II.
MatkaTeofánia
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKonštantín VIII.
(multimediálne súbory na commons)

Konštantín VIII. (byzant. Κωνσταντίνος Η΄ – Kónstantinos VIII., lat. Constantinus VIII.; * 960/961 – † 12. november 1028) bol byzantský cisár. Ako spolucisár viacerých cisárov vládol od roku 962, ako samovládca (autokrator) v rokoch 1025 až 1028.[1][2][3]

Viedol záhaľčivý a pôžitkársky spôsob života.[2][4] Keďže podobne ako jeho brat a predchodca Bazil II. nemal mužského potomka, nástupníctvo zabezpečil tesne pred smrťou vydajom svojej dcéry Zóé za konštantínopolského eparchu Romana.[1][2] Medzi svojimi súčasníkmi si vyslúžil zlú povesť, keďže bol vnímaný ako „prvý, kto viedol ríšu do záhuby“.[5]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Základné informácie o cisárovi Konštantínovi VIII. poskytujú byzantskí kronikári Ióannes Skylitzes a Michaél Psellos. Obaja opisujú Konštantínovu osobnosť podrobne a v zásade nestranne, hoci jeho štýl vlády hodnotia negatívne. Zároveň sa však Psellos vo svojej Chronografii odvoláva na inú prácu. Usudzuje sa, že obaja historici použili zdroj s prvkami brožúry nepriateľskej voči cisárovi a tak nie všetky informácie možno bezpodmienečne považovať za spoľahlivé.[3]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Raný život a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Konštantín VIII. sa narodil okolo roku 960 ako druhorodený syn byzantského cisára Romana II. a cisárovnej Teofanó. Mal najmenej dvoch súrodencov – cisára Bazila II.[6] a Annu Porfyrogenétu[7], ženu ruského kniežaťa Vladimíra. Podľa niektorých historikov mohla jeho sestrou byť aj Teofánia, rímsko-nemecká cisárovná, žena cisára Ota II., avšak pravdepodobnejšie je, že šlo o príbuznú Jána I. Tzimiska.[8]

Podobne ako jeho brat (a predchodca) Basileios II. aj Konštantín ríši nedal mužského potomka, ale len tri dcéry – Eudokiu, Zóé a Teodoru. Ich matka sa volala Helena a bola dcérou konštatinopolského patricija Alypia. Zomrela po pôrode najmladšej dcéry. Všetky tri deti sa Konštantínovi narodili ešte počas obdobia spoluvlády s jeho bratom Bazilom II. Najstaršia dcéra Eudokia od detstva trpela akosi vadou krásy a ešte v mladosti vstúpila do kláštora a tak sa po Konštantínovej smrti k moci dostali manželia jeho dcéry Zóé a neskôr aj samotné Konštantínove dcéry.[6][9]:31

Život v tieni Bazila II.[upraviť | upraviť zdroj]

Keď v roku 963 zomrel Roman II., prešiel už rok od korunovácie Konštantína a Bazila II. za spolucisárov ich otca. Regentkou krajiny sa stala ich matka Teofanó, ktorá sa spojila s vojenským veliteľom, vtedajším hrdinom ríše Nikéforom Fókom. Tri mesiace po Romanovej smrti Nikéforos na čele armády vpochodoval do Konštantínopola a vojensky zlomil moc mocného eunucha Jozefa Bringa, ktorý sa pred tým ujal moci v krajine. Krátko na to si Nikéforos vzal cisárovnú Teofanó za ženu a sám sa nechal korunovať za spolucisára. Odvtedy vládol ako Nikefor II. a pri moci sa udržal šesť rokov, až kým ho v roku 969 cisárovná nechala odstrániť svojim novým milencom Jánom I. Tzimiskom. Tzimiskes si chcel Teofanó chcel vziať za ženu, avšak patriarcha Polyeuktos s manželstvom nesúhlasil. Označil Teofanó za necnostnú ženu a žiadal jej odchod z cisárskeho dvora. Aby sa Tzimiskes udržal pri moci, poslal Teofanó do exilu a sám sa nechal korunovať ako spolucisár mladých cisárov. Pre legitimáciu svojich činov si zobral za ženu tetu Konštantína VIII. a Bazila II., Teodoru.[8]

Konštantín VIII., iluminácia, Epitome historiarum Ióanna Zónara, rukopis Mutinensis Gr. 122, dnes Biblioteca Estense Universitaria, Modena

Keď v roku 976 Ján I. Tzimiskes zomrel, moci sa konečne mohli ujať mladí cisári. Konštantín však po vláde netúžil a zmieril sa s postavením „cisára-dvorana“. O politiku sa vôbec nezaujímal a na čelo armády sa postavil len raz. Podľa dobového historika Michaéla Psella sa radšej venoval dvorským radovánkam, rád jazdieval na koňoch, súťažil v atletike – behu, hodu oštepom a v zápasení. Veľa času trávil na hostinách a rád si užíval slasti života. Podobne ako jeho bratovi, ani Konštantínovi sa nedostalo príliš mnoho vzdelania, no údajne vynikal v rečníctve, na ktoré mal aj dobré hlasové predpoklady.[9]:29an

Samovládcom[upraviť | upraviť zdroj]

Konštantín VIII. prikazuje oslepiť Nikéfora Komnéna, iluminácia, 13. storočie, rukopis Madrid Skylitzes, dnes Biblioteca Nacional de España, Madrid, Fol. 197v

Keď 15. decembra 1025 zomrel Bazil II., Konštantín sa stal jediným vládcom (autokratorom). V tomto čase mal už 65 rokov a za sebou 63 rokov spoluvlády. Hoci by sa dalo predpokladať, že za tento čas sa Konštantín stal skúseným štátnikom, skôr opak bol pravdou, keďže počas jeho vlády neustále žil bohémskym životom: usporadúval ohromné hostiny a lovy, začal na starobu trpieť dnou, ktorá ho pripravila o chôdzu. To ho však neodradilo od ďalšieho hodovania. Podľa Michaéla Psella[9]:29 bol zženštilý a zbabelý. Počas svojho panovania neváhať nechal prejaviť svoj hnev a krutosť, a to i proti aristokratom, hoci voči aristokracii ako celku presadzoval umiernenú politiku. Po tvrdom potrestaní ale zvykol prejaviť aj súcit. Maloázijskými šľachtickými veľkostatkármi, ktorí sa tiež začínali búriť bol prinútený odvolať pozemkové zákony na ochranu drobných roľníkov zavedené jeho bratom Bazilom II. a dal taktiež vyzbierať daňové nedoplatky, ktoré zostali z čias konca vlády Bazila II., keď bola Byzancia zasiahnutá obrovskými suchami. To krátko po jeho nástupe na trón vyvolalo niekoľko menších roľníckych vzbúr. Veľmi kruto (najmä oslepením)[6][1] Konštantín trestal akékoľvek i najmenšie prehrešky a urážky voči svojej osobe.[1] Hoci viaceré jeho činy neskôr podľa Psella ľutoval. Mnoho šľachticov, ktorí boli z Byzancie vyhnaní sa do ríše mohlo vrátiť až po jeho smrti.[9]:29an [3]

Ako panovník bol Konštantín slabý, čo bolo obzvlášť vidno v kontraste s jeho veľkým predchodcom. Aby sa vyhol preňho nepríjemným štátnickým povinnostiam, zveril veľkú časť svojej moci dvorským eunuchom Simeonovi, Nikolaovi a Eustatiovi.[8] Sám sa zaoberal len formálnymi úkonmi. Na východe Byzantskej ríše navyše krátko po Bazilovej smrti začali bublať nepokoje v Aleppskom emiráte[10], ktorý sa počas vlády Bazila II. podriadil zvrchovanosti Byzantskej ríše. Takisto sa zrušila (resp. odložila) výprava na Sicíliu.[11] V zahraničnej politike sa Konštantínovi podarilo v roku 1027 dohodnúť s Fátimovcami na obnove Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, výmenou za čo bola v Konštantínopole znovu otvorená moslimská mešita.[11]

Roman III., manžel Konštantínovej dcéry Zóé, nasledovný byzantský cisár v rokoch 1028 až 1034

Hľadanie dediča a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko pred svojou smrťou chcel Konštantín správu ríše a ruku niektorej svojej dcéry zveriť mocnému vplyvnému patricijovi, antiochijskému douxovi Konštantínovi Dalassénovi, ktorý bol verným prívržencom Macedónskej dynastie, avšak kým sa Dalassénos na cisárov pokyn dostavil do Konštantínopola, cisárovi intrigujúci poradcovia zmenili cisárov názor naňho.[8] Konštantín preto za svojho nástupcu zvolil konštatinopolského eparchu Romana Argyra, ktorý sa zdal úradníkom ľahšie ovládateľný než mocný aristokrat. Roman, pretože už bol ženatý, poslal svoju predchádzajúcu ženu do kláštora, a tak zostávalo už len určiť, ktorú Konštantínovu dcéru si mal vziať za ženu. Najmladšia dcéra Teodora starého Romana pre kánonické prekážky odmietla a tak si Roman za ženu vzal Konštantínovu prostrednú dcéru Zóé.[10] 11. novembra 1028, deň po svadbe Zóé a Romana Argyra cisár Konštantín VIII. zomrel a novým cisárom sa stal Roman III. Argyros.[12][3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d Konstantin VIII. In: VAVŘÍNEK, Vladimír. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2. S. 261.
  2. ↑ a b c Konštantín VIII. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 9. Koks – Kraj. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2021. [Cit. 2024-05-30]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3, 978-80-970350-3-7. S. 272.
  3. ↑ a b c d A., O. N. KONSTANTIN VIII. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 37. Konstantin – Korin. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2015. [Cit. 2024-05-30]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-045-5. S. 56 – 57.
  4. ↑ Constantine VIII. In: Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopaedia Britannica, [cit. 2024-05-30]. Dostupné online.
  5. ↑ LITAVRIN. KONSTANTIN VIII. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Tom. 15. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2010. [Cit. 2024-05-30]. Dostupné online. S. 84.
  6. ↑ a b c BRAND, CH. M.; CUTLER, A. CONSTANTINE VIII.. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 503 – 504.
  7. ↑ Constantine VIII. In: NICOL, Donald. A Biographical Dictionary of the Byzantine Empire. London : Seaby, 1991. ISBN 1-85264-048-0. S. 28.
  8. ↑ a b c d NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3rd Ed. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. Kapitola 16. The Decline Begins 1025 – 1041, s. 450.
  9. ↑ a b c d PSELLOS, Michael. Byzantské letopisy. Preklad Růžena Dostálová. 2. české vyd. Praha : Odeon, 1982.
  10. ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8. S. 203–204.
  11. ↑ a b VENNING, Timothy; HARRIS, Jonathan. A Chronology of the Byzantine Empire. New York a Hampshire : Palgrave Macmillan UK, 2006. ISBN 978-0-230-50586-5. S. 817.
  12. ↑ SALAMON, Maciej. Konstantyn VIII. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 275 – 276.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Sekundárne pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Encyklopédie a slovníky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Constantine VIII. In: LAWLER, Jennifer. Encyclopedia of the Byzantine Empire. Jefferson, London : McFarland & Company, 2004. ISBN 0-7864-1520-7. S. 97.
  • CONSTANTINE VIII. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-0810839793. S. 94.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Konštantín_VIII.&oldid=7858703“